Tajomné Karpaty

Krajina Bielych Karpát je krásna a desivá. Hoci je otvorená výhľadom do diaľok ostáva tajomná, plná príbehov a histórie... návštevníci inštinktívne cítia, že má svoju špecifickú duchovnú hodnotu. Preslávili ju predovšetkým "bohyne", ktoré sem stále lákajú množstvo turistov. Otázkou je, či je táto krajina tajomná, pretože tu žili bohyne, alebo tu žili preto, lebo je niečím výnimočná? Možno je odpoveďou práve odhalenie ďalších vrstiev príbehov, ktoré sa k tomuto priestoru viažu a sú bohyňami zakryté.

Pomocnú ruku bližšie spoznať a odhaliť hĺbku tohto priestoru podáva sprievodkyňa Katarína Kohoutová, ktorá vedie poznávacie a sebapoznávacie cesty po kraji Moravských kopaníc - k studničkám, na lúky, kde rastú liečivé byliny, k ovčej farme s kvalitným syrom a žinčicou, či do tradičnej voňavej pekárne s čerstvým miestnym chlebom...

Kopanice sa dnes vyľudňujú a postupne menia na turistické oblasti. Aj Katka Kohoutová s rodinou sa rozhodli presťahovať bližšie k "civilizácii", keďže každodenné dochádzanie do práce a do školy je veľmi náročné. Najmä v zime. Hneď na druhej strane kopca, na Slovensku, si na polosamote v Hornej Súči stavia dom Martin Dorot, ktorý sa na Slovensko vrátil z Prahy. Rodák z Trenčína sa rozhodol skĺbiť vymoženosti blízkeho mesta s prírodou a pokojom na dedine.

V podstate už prírodný ráz krajiny daný pohorím Karpát a údoliami po oboch stranách tu tvoril prirodzenú hranicu, kde od stredoveku stáli strážne a signálne hrady, ktoré sú dnes opradené legendami a rozprávkovými príbehmi. Najmä na považskej strane leží množstvo zrúcanín, ale i zachovaných hradov - Trenčiansky hrad, Čachtice, či Beckov a Tematín, ktoré boli dokonca vyhlásené za Národné kultúrne pamiatky. Pokiaľ sa niekto neuspokojí s bežnou turistickou prehliadkou, môže pokojne priložiť ruku k dielu a zapojiť sa do opravy hradu Tematín ako dobrovoľník a zažiť nejaké to dobrodružstvo. Určite by to ocenil vedúci konzervačných prác Mojmír Choma, ktorý sa so svojím OZ HRAD TEMATÍN snaží o záchranu tohto historického  miesta. Odmenou okrem dobrého pocitu môže byť večer strávený pri ohni s gitarou a strašidelnými príbehmi o tajomných postavách, drakoch, či drastickej a z bosoráctva podozrivej Anny - Rosiny Listiusovej...

Dnes pri návšteve roztrúsených Moravských kopaníc a slovenskej kopaničiarskej oblasti Hornej Súče, si sotva vieme predstaviť ťažký život ľudí, ktorí sa tu usádzali v priebehu 17. a 18. storočia. Samotné označenie kopaníc vychádza z toho, že  neprístupné políčka bolo možné obrábať len okopávaním motykou. Ich odľahlosť, sociálna a ekonomická izolácia viedli k postupnému vyľudneniu, no súčasne spôsobili, že sa tu veľmi dlho udržiavali a zachovali veľmi staré kultúrne javy - piesne, kroje...  celkovo vzťah k tradíciám, o čom svedčí množstvo folklórnych skupín, dychových hudieb... Kopaničiari sa pravidelne stretávajú na tradičných Kopaničiarskych slávnostiach, ktoré nadväzujú na slávnosti česko-slovenskej vzájomnosti ešte z čias Prvej republiky. Symbolom tohto priateľského vzťahu, ktorý nepozná hraníc je lipa zasadená rovno pri hraničnom kameni.

Silný moment prepojenia kultúr tejto oblasti badať na jazyku - na kopaniciach sa nehovorí, ale "rečuje". Od bežnej češtiny sa značne líši, podobá sa skôr slovenčine a naopak - dialekt slovenských kopaníc sa výrazne ponáša na češtinu, určite žiaden českí ani slovenskí turisti sa nemusia báť, že sa nedorozumejú.  Veď nie nadarmo sa tomuto kraju hovorí aj Moravské Slovácko.