Plnou parou Vlárou

Jedným z najprestupnejších bodov v masíve Karpát tvoriacom československej pomedzie je miesto menom Vlársky priesmyk. Tadiaľ preteká rieka Vlára. Tadiaľ vedie legendárna železničná trať z Moravy na Slovensko. Kým trať Čechy so Slovákmi spájala, dediny Sidonie sa po rozpade Československa stala nakrátko symbolom rozdelenia. Ale netrvalo to dlho. Obyvateľov tu ďalej drží pohromade spoločná história, zmiešané rodiny a krajina karpatských lesov.

"Prvýkrát som sa tu ocitol koncom osemdesiatych rokov a jazdím na tejto trati už vyše dvadsaťpäť rokov," rozpráva na lavici motoráku rušňovodičov Milan Novák. Vláčik uháňa po Vlárske trati. "Pôvodne sa jazdilo z Moravy až do Trenčianske Teplé. To už je ale dávno preč. Všetky vlaky Českých dráh končí v Brumove-Bylnici a priamo do Vlárskeho priesmyku zachádza iba jeden vlak týždenne, "vysvetľuje s nostalgiou rušňovodič.

V ústí Vlárskeho priesmyku v moravskej časti tohto pomedzia leží mesto Brumov-Bylnice. Mestu dominuje zrúcanina pôvodného kráľovského hradu, ktorý strážil obchodnú cestu medzi českými krajinami a Uhrami. Samotné mesto vzniklo oficiálne až v šesťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia zlúčením obcí Brumov a Bylnice.

Slávnym rodákom z Brumova-Bylnice sa stal spisovateľ Ludvík Vaculík. Narodil sa tu do rodiny tesára, a hoci počas štúdií odišiel do Prahy, v ktorej už zostal, celý život sa do rodnej krajiny na československé pomedzie vracal. Keď roku 2015 Ludvík Vaculík zomrel, bol tu pochovaný.

Rieka Vlára pretekajúcej priesmykom pramení vo Vizovických vrchoch na moravskej strane a na slovenské sa vlieva do Váhu. Je to takzvaná pirátska rieka. Tak geológovia hovoria vodným tokom, ktoré v krajine zmenili hydrologické pomery. Pôvodne totiž voda z priesmyku odtekala do rieky Moravy. Pirátska Vlára ale vodu "ukradla" a púšťa ju na slovenskú stranu. Vo finále ju však tak ako tak čaká mohutný Dunaj. Pritečie do neho Váhom, rovnako, ako keby tiekla korytom Moravy.

Smer jej putovanie krajinou môžeme pozorovať z miesta obklopeného bukovými lesmi, do ktorého síce turistická značka nevedie, napriek tomu nie je ťažké ho nájsť a vyjsť si tam na výlet. Nad slovenskou dedinou Trenčianska Závada stojí dvadsaťpäť metrov vysoká drevená rozhľadňa.

Ak vystúpite za priaznivého počasia na jej vrchol, odmení vás panoramatickými výhľad do krajiny Bielych Karpát, do nížin Považského Inovca a na Strážovské vrchy v diaľke. Práve odtiaľ je krásne viditeľný ten karpatský priestor, ktorý sa prekonaním Vlárskeho priesmyku na východ od československá hranica otvára.

Údolím potoka pomenovaného ako Vlárka sa tiahne dediny Sidonie. Známu v celom Československu sa stala po rozdelení federácie v roku 1993. Niekoľko domčekov z moravskej strany sa vytýčením nové hranice ocitlo na území Slovenskej republiky a ich obyvatelia tak zostali odrezaní. S riešením prišli úrady oboch štátov v roku 1997, kedy Slovenská republika získala toto malé územie výmenou osady u Sabotu neďaleko horniackej Veľkej nad Veličkou.

V chalupe na kopaniciach v stráni nad Sidonií pričiňuje Maria Masárová kvások na chleba. Rukami hnetie zmes múky, vody a varených zemiakov. "Zemiaky dajú chlebe väčšiu sviežosť. Pokiaľ ho nezjete, vydrží vám taký chleba oveľa dlhšie mäkký, než keby v kvásku zemiaky neboli, "vysvetľuje fígeľ, ktorý sa naučila od svojej mamičky.

V Sidonii aj okolí môžeme priamo v krajine nájsť niekoľko chlebových pecí. Pripomínajú malé domčeky so šikmou strechou. Avšak už len niektoré z nich sú funkčné a tá u Masařových na dvere k nim patrí. Keď gazdiná prerezaní do zlatista vypečený bochník, je to dôvod na oslavu. "Pálenkou skoro nepijem, ale teraz si musím dať," pozdvihne rodáčka zo Slovenska kalíšok slivovice. "Tak na ten československy chleba!"